Vitajte na blogu Literárny kritik. Túto stránku som sa rozhodol založiť, aby som poukázal na absurdnosť dnešného vzdelávacieho systému, predovšetkým na absurdnosť predmetu literatúra ako povinného predmetu na stredných školách.

Počas môjho štúdia na gymnáziu som si uvedomil, na akých zvrátených hodnotách dnešná spoločnosť stojí. Aby som v živote niečo dokázal, musím sa 4 roky učiť o básnikoch, o "umelcoch", a z literatúry zložiť maturitnú skúšku. Štyri roky som sa učil o všetkých literárnych smeroch, o ich predstaviteľoch, ale aj o takých "umelcoch", ktorých k žiadnemu smeru zaradiť nemôžeme.

Učil som sa, kto chcel svojím dielom čo povedať, kto sa proti komu alebo čomu búril. Ako si ktorý básnik predstavoval svet, koho miloval, čo ho ovplyvnilo pri jeho tvorbe. Ktorý autor chcel na čo poukázať, aké znaky mala jeho tvorba, aké vlastnosti niesli jeho postavy, čím boli zaujímavé, nadčasové. Čím sa autor inšpiroval, na koho nadväzoval, koho napodobňoval, čo nové priniesol, aké "umelecké" techniky použil.

Pri slovách učiteľa "toto je dôležité, mali by ste si to zapísať" som mal veľa krát chuť odísť z hodiny a takmer ma porazilo od zlosti. Ako môže systém niečo také podporovať?! Držať žiakov na povinných hodinách literatúry a nútiť ich učiť sa o výplodoch chorých ľudí, prízvukujúc, že je to dôležité! Nič, čo som sa na literatúre štyri roky učil, nebolo vôbec dôležité.

Vrcholom absurdnosti celej tejto inštitúcie sú literárni "vedci". Ako môžeme nazývať vedcom niekoho, kto sa nevenuje vede? Títo ľudia predsa celé dni sedia zatvorení v ústave, čítajú knihy a hľadajú medzi riadkami niečo, čo tam nie je. Potom napíšu prácu, všetky vypozorované nezmysly z knihy pomenujú, kategorizujú a v konečnom dôsledku tvoria túto pseudovedu s názvom literatúra.

Pýtam sa, prečo v školách takto podporujeme práve literatúru? Čo dávajú básnici svetu? Ako je možné, že sa žiaci v škole povinne učia o ľuďoch, ktorí si nedokázali nájsť slušné uplatnenie v spoločnosti a tak začali písať? Zdá sa mi, že literatúra v školách má za cieľ si "uctiť" čo najviac autorov a vytvoriť o nich verejné povedomie, aby si samotní autori pripadali dôležitejší, než v skutočnosti sú. Nie sú totiž pre spoločnosť vôbec dôležití.

Prečo sa neučíme o lekároch, ktorí zachraňujú ľudské životy, o vedcoch v oblasti biochémie, ktorým vďačíme za to, že dnes už vieme liečiť veľa ochorení, na ktoré sa v minulosti zomieralo. Vďaka rozvoju v týchto oblastiach žijeme kvalitnejší život, prečo sa teda povinne neučíme o týchto ľuďoch? Kde je tá hranica, ktorá určuje, ktoré odvetvia ľudskej spoločnosti budú mať v školách vlastný predmet a ktoré nie?

Literatúra prerástla do jednej obludnej inštitúcie, proti ktorej sa nikto nepostaví. Každý, kto si odbije štyri roky na strednej škole a úspešne zmaturuje, hoci sa literatúru učil s nevôľou, už sa problémom literatúry v školách nezaoberá, so slovami "mňa sa to už netýka". Ale ja som sa rozhodol, že kým na všetky tie obludnosti, ktoré ma na literatúre učili, úplne zabudnem, zverejním, čo sa v školách na literatúre skutočne učí a aké absurdnosti musí maturant ovládať. Verím, že tento blog poukáže na to, že s týmto systémom niečo nie je v poriadku a žiada si zmenu.