Slnečnicová sutra

Allen Ginsberg: Slnečnicová sutra

Kráčal som po brehoch doku plnom banánových plechoviek, sadol si pod obrovský tieň

lokomotívy Južnopacifickej železnice, díval sa na západ slnka nad kopčekmi

obytných škatúľ a plakal.

Jack Kerouac si sadol vedľa mňa na zlomenú hrdzavú železnú tyč, druh, rovnako sme

rozmýšľali o duši, skľúčení, smutní a so zármutkom v očiach, obklopení skrútenými

oceľovými koreňmi stromov mašinérie.

V olejnatej vode rieky sa zrkadlila červená obloha, slnko kleslo na vrcholce posledných hôr

Friska, v tej rieke nebolo nijakých rýb, v tých horách nijakých pustovníkov, len my so

zaslzenými očami a po opici ako starí vandráci na brehu rieky, ustatí a vybití.

Pozri na tú slnečnicu, povedal, oproti oblohe sa týčil neživý sivý tieň, veľký ako človek,

skrúšene sedel na kope prastarých pilín – vyskočil som unesený – bola to moja prvá

slnečnica, spomienky na Blaka – moje vízie – Harlem

a Peklá Východných riek, rinčiace mosty, Joeove mastné chlebíčky, mŕtve detské kočiariky,

ojazdené čierne pneumatiky, zabudnuté a neprotektorované, báseň riečneho brehu,

kondómy & hrnce, nože, nijaká nehrdzavejúca oceľ, len zatuchnutá špina a žiletkovo

ostré artefakty na ceste do minulosti –

a tá sivá Slnečnica čnejúca oproti západu slnka, popraskaná, skľúčená a zaprášená, so sadzami,

smogom a spalinami starodávnych lokomotív v oku –

korunka zo zakalených kvetov, ovisnutá a polámaná ako otlčená koruna,

semená vypadané z tváre, skoro bezzubé ústa slnečnej tváre, lúče slnka sa na jej vlasatej hlave

ničia ako vyschnutá drôtená pavučina,

listy vystrčené zo stonky ako ruky, gestá z koreňa v pilinách, odlúpnuté kúsky omietky opadané

z čiernych halúzok, mŕtva mucha v uchu.

Bola si stará a príšerne doráňaná, moja slnečnica, ó, duša moja, či som ťa len vtedy ľúbil!

Tá špina, to nebola špina človeka, ale smrť a ľudské lokomotívy, celý ten šat z prachu, ten

závoj sčernetej pokožky železnice, to líce zanesené smogom, to viečko čiernej biedy,

tá ruka od sadzí alebo falus alebo výbuch umelej nad špinu horšej – priemyselnej

- modernej všakovakej tej civilizácie čo poškvrnil tvoju bláznivú zlatú korunu –

a tie hmlisté myšlienky na smrť a zaprášené oči bez lásky a konce a vyschnuté korene dolu

v domovskej kope piesku a pilín, falošné dolárové bankovky, koža mašinérie, črevá

a vnútornosti plačúceho rozkašlaného auta, prázdne osamelé konzervy s jazykmi

hrdzavými až strach, čo ešte by som mohol menovať, popol dákej vyfajčenej

penisovej cigary, pindy fúrikov a prsia áut plné mlieka, zadky obdraté od stoličky &

zvierače dynám – všetko toto

posplietané do tvojich mumifikovaných koreňov – a ty stojíš predo mnou pri západe slnka, všetka

tvoja krása v tvojich tvaroch!

Dokonale krásna slnečnica! dokonalá skvostná pôvabná slnečnicová bytosť! roztomilé prírodné

oko k novému hipsterskému mesiacu, prebudené, živé a vzrušené, chytajúce sa zlatého

mesačného vánku v tieni zapadajúceho slnka!

Koľko múch okolo teba prebzučalo, nič nevediac o tvojej špine, kým ty si preklínala nebo

železnice a svoju kvetinovú dušu?

Chudera mŕtva kvetina? kedy si zabudla, že si kvetinou? kedy si sa pozrela na svoju pokožku

a zistila si, že si impotentnou starou lokomotívou? duchom lokomotívy? prízrakom a

tieňom kedysi mocnej šialenej americkej lokomotívy?

Ty si nikdy nebola nijakou lokomotívou, Slnečnica, ty si bola slnečnicou!

A ty, Lokomotíva, ty si lokomotívou, nezabúdaj!
A tak som schmatol tú ako kostru hrubú slnečnicu a dal si ju k boku ako žezlo

a robím kázeň svojej duši a Jackovej tiež a každému, kto bude počúvať.

- My nie sme našou špinavou pokožkou, my nie sme našou hroznou smutnou zaprášenou

lokomotívou bez predstáv, všetci sme vnútri zlatými slnečnicami, požehnaní naším

vlastným semenom & chlpatými nahými dokonalými telami, meniacimi sa pri západe

slnka na šialené čierne úhľadné slnečnice, po ktorých tajne sliedime očami vo vízii pod

tieňom tej šialenej lokomotívy, sediac večer na plechovkách na brehu rieky pri západe

slnka za kopce Friska.